Juraj Bednár: Kvalitní peníze mohou hacknout lidské sobectví
Přerozdělovači a centrální plánovači nemohou přestat utrácet cizí peníze, je to jako droga. Tvůrčí lidé si v jednu chvíli řeknou, jestli to všechno opravdu chtějí platit, říká Juraj Bednár.
Podnikatel a programátor Juraj Bednár sám o sobě otevřeně říká, že je milovník svobody a hacker. Dle Juraje se hacknout dají všechny aspekty našeho života: ekonomika, lidské tělo, IT, cestování nebo třeba rodičovství. Hacking je nacházení nových příležitostí a řešení. Individualismus plynoucí z hledání maximální svobody pak dle Juraje stojí především na převzetí osobní zodpovědnosti za svůj život.
Juraji, ty přednášíš mimo jiné také na téma kryptoměn, které umožňují odluku peněz od státu a podporují myšlenku rakouské ekonomické školy. Například bitcoin je pak klasický příklad syntézy individualismu se sdílením. Bez spolupráce s komunitou, kterou jsou například podpora adopce bitcoinu nebo samotná těžba, poškozuje každý vlastník bitcoinu své vlastní zájmy. Můžeme tedy říct, že geniální kód bitcoinu hacknul lidské sobectví a využívá je ve prospěch komunity?
Myslím, že áno. Ale do veľkej miery je to dané len tým, že dobré peniaze sú naozaj užitočný nástroj na to, aby sme v spoločnosti evidovali a odmeňovali dobré skutky – ako hovorí slovenský ekonóm Juraj Karpiš, peniaze sú pamäť dobrých skutkov spoločnosti. Ak niekomu pomôžem – dodám mu produkt alebo službu, ktorá mu pomáha vyriešiť problém, dostanem záznam v tejto databáze.
„Problém je, že lidé dostávají záznam o dobrém skutku, i když ho nevytvořili.“
Problém je, že súčasný 50 rokov trvajúci experiment s fiat peniazmi vytvára poškodené záznamy – ľudia dostanú záznam o dobrom skutku, aj ak ho nevytvorili.
Postoj ľudí k peniazom je pri tom podľa mňa prinajmenšom nezdravý, ak už nie úplne chybný. Je to dané tým, že sa zameriavame na to, že ich máme obmedzené množství a teda nás obmedzujú – nemôžeme si kúpiť takú jachtu, jako majú miliardári ani letieť do vesmíru, lebo na to nemáme peniaze. Už sa však nepozeráme na to, či sme dostatočne ľuďom pomohli. Na to, aby sme pochopili v čom je tento prístup nezdravý, je potřebné sa pozrieť na dve veci – na produkciu a na to, na čo sú peniaze.
Začnime tou druhou otázkou – peniaze používame na prerozdeľovanie vzácnych zdrojov. Teda niečoho, čo nie je nedostatok. Neplatíme za pitie vody z rieky ani za dýchanie vzduchu, pretože to nie sú vzácne zdroje. Vzácny je však napríklad čas ľudí a materiál - vďaka ktorému niekto napríklad napustí vodu do fľaší z tej rieky, kde jej nie je nedostatok, odvezie tie fľaše do obchodu, vloží do chladničky a keď je vonku 30 stupňov a ja som smädný, nemusím ísť až k rieke, stačí navštíviť nejbližší obchod, vybrať dobre vychladnenú vodu, napiť sa a predajcovi odovzdať záznam v pamäti dobrých skutkov spoločnosti. Úlohou peňazí je teda umožniť nám vybrať si, ktoré zo vzácnych zdrojov – primerane tomu, ako si ostatní ľudia cenia naše produkty a služby – si chceme vybrať. Či chceme radšej auto alebo dovolenku v Thajsku. Ani jedného statku nie je nekonečne veľa a my sa môžeme rozhodnúť, koľko z našej produktivity venujeme potom nákupu týchto statkov.
Bitcoin má v tomto ohľade tú výhodu, že je ho tiež obmedzené množstvo a tak dobre mapuje vzácne zdroje na záznamy v pamäti dobrých skutkov. Ak množstvo vzácných zdrojov vzrastie, stačí nám urobiť menej dobrých skutkov na rovnakú spotrebu – to je tá bájna deflácia, ktorá by mala byť v prostredí technologického rozvoja prirodzená.
Druhým aspektom peňazí je produktivita. Myslím, že nie je dobré zameriavať sa na to, čo si kupujeme a ako peniaze míňame, ale čo vytvárame – aké dobré skutky prinášame svetu. K tomu Bitcoin prirodzene navádza. Netlačí na míňanie, lebo množstvo Bitcoinov nenarastá. Učí ľudí šetriť vzácne zdroje a viac pomáhať ľuďom – robiť dobré skutky.
Ve své knize Velký reštart píšeš, že základním stavebním kamenem individualismu není uspokojování osobních potřeb, ale odpovědnost za vlastní život. Takový zodpovědný individualista pak dle tebe v konečném důsledku může přinést společnosti větší užitek, než přinášejí altruisté, jejichž růst je limitován nedostatkem ctižádosti, a možnosti pomáhat efektivně druhým nejsou trvale udržitelné. Bude další revoluce vedena tentokrát individualisty? A neprobíhá vlastně tato revoluce bez pozornosti médií a barevných transparentů již několik let?
Myslím, že tak to bolo vždy. Odohráva sa klasický cyklus – jednotlivci sú produktívni a zvyšujú životnú úroveň všetkým – napríklad technologický rozvoj prináša ľuďom zvyšovanie životnej úrovne. A to dokonca aj tým, ktorí sa o ten technologický rozvoj nezaslúžili. To je prvý krok. Trh tvorený jednotlivcami zvýši bohatstvo spoločnosti. Potom príde ďalší krok cyklu – spoločnosť začne byť trochu chamtivá a začne mať pocit, že sú všetci dostatočne bohatí na to, aby bolo možné všetkým trochu zobrať na robenie „dobrých vecí“. Podpora folklórnych súborov, výskum homeopatík na hovädzom dobytku, či verejné zdravotníctvo.
„Kruh se uzavře krizí, chudobou, přiláká jednotlivce, aby začali znovu vyrábět, a tak může vše začít nanovo.“
Lenže tento proces vždy ničí bohatstvo a to sa začne postupne scvrkávať. Prerozdeľovači a centrálni plánovači (politici, úradníci) však nevedia míňanie cudzích peňazí zastaviť, je to ako droga. Kreatívni ľudia sa v jednom momente zamyslia, či chcú naozaj toto všetko platiť prevažne oni a podporovať neproduktívnych ľudí (ktorí dostávajú peniaze bez toho, aby urobili spomínané dobré skutky). A v nejakom momente sa mnohí z nich presunú na druhú stranu poberateľov alebo zo spoločnosti odídu. Ayn Rand v Atlas Shrugged popísala Galtovo údolie, do ktorého odchádzali kreatívni ľudia, ale Galtove údolia máme všade okolo nás. Jedným z nich je aj bitcoinová ekonomika.
Cyklus sa uzavrie krízou, chudobou, prilákaním jednotlivcov, aby znova začali produkovať a tým môže všetko začať odznova.
Máme pocit, že sa máme stále lepšie – a to je dané práve tým technologickým rozvojom. Ale prerozdeľovanie sa objektívne zhoršuje – počas monarchií v 19. storočí bolo daňové zaťaženie v rozmedzí 3-15% HDP (resp. “národného príjmu”). Momentálne je priemer OECD 33.5%, pričom väčšina krajín je nad 20%, Česko je s 34.38% jemne nad priemerom OECD.
Stojíme na prahu velmi zajímavých věcí. Vše, co je open source, se v rámci spontánního řádu vyvíjí bez možnosti směřovat vývoj nějakým konkrétním směrem pomocí centrální autority. Může se tak stát, že budeme překvapeni například směrem i rychlostí vývoje umělé inteligence, jejíž potenciál mnohé děsí. Ty se umělou inteligencí zabýváš a testuješ možnosti jejího využití. Platí v tomto případě, že strach přichází z neznámého a odchází spolu s poznáním? Budeme-li AI více rozumět, přestaneme se jí potom bát?
Myslím, že áno. Ten open-source však pridáva inú dynamiku – AI sa bojím iba vtedy, keď ju má iba jedna strana – napríklad nejaká centralizovaná organizácia alebo štát a nikto iný. Vtedy môže byť skutočne nebezpečná, lebo je pod kontrolou jednej entity. Ak každý z nás bude mať vlastnú, otvorenú AI, tak ju budú mať aj dobrí aj zlí ľudia. A dobrých ľudí je rádovo viac ako tých naozaj zlých.
Čiže mňa oveľa viac desí svet, kde bude zopár regulovaných systémov umelej inteligencie v rukách pár veľkých korporácií, ako svet, v ktorom si každý bude bežať vlastnú AI u seba na počítači a môže ju učiť, čo chce.
Napríklad takto:
V knize také píšeš v souvislosti s výhledy do budoucna, že silní, schopní a uvědomělí jedinci jsou nezbytnou podmínkou pro to, aby se věci nepokazily. Ze zkušenosti však víme, že k moci se často dostávají jedinci s morálním deficitem. Nástroje typu umělé inteligence nebo CBDC se pak mohou v rukou nesprávných lidí stát nástroji útlaku (např. ve službách státní cenzury nebo kontrolovaného oběhu peněz). Čeká nás válka o základní svobody, jako je svoboda slova nebo právo na soukromí, s pomocí moderních technologií?
Nerád používam slovo „válka“ na každý spor. Určite zažívame konflikt. Na jednej strane sú tendencie digitálnej diktatúry čínského typu, ktoré sme zažili počas pandémie aj na západe. Máme cenzúru internetu, sledovanie pohybu, identifikáciu, centrálne plánované zdravotníctvo, cancel kultúru a prerastenie štátnych zložiek do kontroly sociálnych médií.
„Osobně se CBDC tolik nebojím, protože vím, že máme bitcoin.“
Pre mňa však nie je podstatné vyhrať nejaký ideový spor, ale zabezpečiť, aby sme mali paralelné riešenia. Osobne sa CBDC až tak nebojím, lebo viem, že máme bitcoin. Ten sa už nedá vypnúť a jeho sprístupnenie je aj v prípade ostrej kontroly obrovskou obchodnou príležitosťou. Tak ako za totality v Československu fungovali veksláci, tak budú existovať ľudia, ktorí majiteľom bitcoinov sprístupnia ekonomiku bez ohľadu na to, ako ju budú kontrolovať.
Táto obchodná príležitosť mimochodom funguje aj medzi štátmi – počas pandémie sme počuli o tom, aké zlé veci robili rôzne krajiny, Čína zatvárala ľudí tak, že zamkla vchod od paneláku. Čo málokto registruje sú krajiny, ktoré lákali „utečencov“ na to, že ostali otvorené a ešte zjednodušili prístup. Uruguaj, či Mexiko prilákali množstvo produktívnych ľudí, ktorí sa už nevrátili naspäť. Pri nedávnej návšteve Mexico City som bol prekvapený, že sa spustila migračná vlna opačným smerom ako bola zvyčajne – z USA a Európy do Mexika. Mexiko na týchto produktívnych imigrantoch dlhodobo zarobí.
Každé regulačné peklo vytvára protipól, ktorý je príležitosťou pre konkurenciu. A medzi štátmi síce funguje spolupráca, ale ešte viac funguje konkurencia.
Pojďme se podívat na to, co spojuje dnešní konzervativce a libertariány či kryptoanarchisty. Je to právě ono lpění na svobodě jednotlivce. Kdybys měl doporučit jeden nebo dva vynálezy z říše moderních technologií, které by konzervativcům pomohly hájit jejich práva a svobody, co by to bylo?
Internet a Bitcoin. Internet prináša prakticky neobmedzený prístup k myšlienkam, ľuďom a informáciám – predstavuje to, čoho je nekonečne veľa – bitov a bajtov. V informáciách máme takmer komunizmus, sú dostupné každému prakticky zadarmo.
Bitcoin potom slušným spôsobom sprístupňuje prístup k tej ekonomike, ktorej úlohou je spravodlivo naložiť s tým, čoho je obmedzené množstvo.
Milan Kundera ve své knize Nesnesitelná lehkost bytí píše: „Nejtěžší břemeno je obrazem nejintenzivnějšího naplnění života. Čím je břemeno těžší, tím je náš život blíž zemi, tím je skutečnější a pravdivější. Naproti tomu absolutní nepřítomnost břemene způsobuje, že se člověk stává lehčí než vzduch, vzlétá do výše, vzdaluje se zemi, pozemskému bytí, stává se jen napůl skutečný a jeho pohyby jsou stejně svobodné jako bezvýznamné.“ Kotvy v podobě národů a tradic tvoří část lidské identity. Představme si budoucnost bez národních států, jak je dnes známe. Jak neztratit bez těchto kotev povědomí o tom, kdo jsme a kam patříme?
Je národný štát tá správna kotva? Národné štáty tak jako ich poznáme dnes sú pomerne novodobý vynález. Je našou kotvou Česká republika? Československo? Rakúsko-Uhorsko? Rímska ríša?
Myslím, že kto sme a kam patríme nemáme napísané na pase ani občianskom preukaze, je to niečo, čo musíme rovnakým dielom objaviť a vytvoriť.
Objaviť to musíme vďaka otvorenej hlave a vnímaniu seba a sveta okolo nás. Nenájdeme to napísané v novinách, ani táto informácia nevychádza z úst politika. Je to niečo, čo je pre každého z nás iné.
Vytvoriť to môžeme svojim konaním. Ak objavíme svoje hodnoty, svoje unikátne schopnosti a zistíme, aké dobré skutky dokážeme robiť najlepšie, vytvoríme sami seba.
Objavenie a vytvorenie samého seba podľa mňa vytvára zmysel života.
Juraj Bednár vystudoval Univerzitu Komenského v Bratislavě. Programováním se zabývá od útlého dětství. Postupně se mezi jeho profesní zájmy přidaly systémy open source a Linux, kryptoměny a s nimi související bezpečnost a kryptografie. Je autorem knih, pořádá kurzy, publikuje blogy a podcasty a studuje umělou inteligenci. Založil několik firem podnikajících v různých oborech. Podnikání považuje za klíč k vytvoření hojnosti a vymýcení chudoby.